Spojte sa s nami

Obrany

Dlhá cesta k spoločnému európskemu #security a #defence

ZDIEĽAM:

uverejnené

on

Vaše prihlásenie používame na poskytovanie obsahu spôsobmi, s ktorými ste súhlasili, a na zlepšenie porozumenia vám. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

14. - 15. februára 2018 sa ministri obrany NATO opäť stretnú v Bruseli, aby rokovali o hlavných hrozbách, ktorým dnes svet čelí. NATO sa skladá z 29 členských štátov, ale 22 z nich sú súčasne členskými štátmi EÚ, píše Adomas Abromaitis.

Všeobecne povedané, rozhodnutia prijaté NATO sú pre EÚ záväzné. Na jednej strane majú NATO a USA ako hlavný finančný darca a Európa veľmi často odlišné ciele. Ich záujmy a dokonca názory na spôsoby dosiahnutia bezpečnosti nie sú vždy rovnaké. Tým skôr existujú rozdiely v rámci EÚ. Európska vojenská úroveň ambícií v poslednom čase výrazne vzrástla. Jasným indikátorom tohto trendu sa stalo rozhodnutie ustanoviť pakt Európskej únie v oblasti obrany, známy ako Stála štruktúrovaná spolupráca v oblasti bezpečnosti a obrany (PESCO) na konci predchádzajúceho roka.

Je to prvý skutočný pokus o vytvorenie samostatnej obrany EÚ bez spoliehania sa na NATO. Aj keď členské štáty EÚ aktívne podporujú myšlienku užšej európskej spolupráce v oblasti bezpečnosti a obrany, nie vždy sa zhodujú v práci Európskej únie v tejto oblasti. V skutočnosti nie všetky štáty sú pripravené minúť viac na obranu, a to ani v rámci NATO, ktoré vyžaduje výdavky najmenej 2% ich HDP. Podľa vlastných údajov NATO teda požiadavku v roku 2017 splnili iba USA (nie členské štáty EÚ), Veľká Británia (odchádzajú z EÚ), Grécko, Estónsko, Poľsko a Rumunsko. Ostatné krajiny by teda pravdepodobne chceli posilniť svoju obranu, ale nie sú schopné alebo dokonca nechcú platiť ďalšie peniaze za nový vojenský projekt EÚ.

Je potrebné poznamenať, že iba tie krajiny, ktoré sú veľmi závislé na podpore NATO a nemajú šancu sa chrániť, vynakladajú 2% svojho HDP na obranu alebo prejavujú pripravenosť zvýšiť výdavky (Lotyšsko, Litva). Také členské štáty EÚ, ako sú Francúzsko a Nemecko, sú pripravené „viesť proces“ bez zvyšovania príspevkov. Majú vyššiu úroveň strategickej nezávislosti ako pobaltské štáty alebo iné krajiny východnej Európy. Napríklad francúzsky vojensko-priemyselný komplex je schopný vyrobiť všetky druhy moderných zbraní - od pechotných zbraní až po balistické rakety, jadrové ponorky, lietadlové lode a nadzvukové lietadlá.

O to viac si Paríž udržiava stabilné diplomatické vzťahy so štátmi Blízkeho východu a Afriky. Francúzsko má tiež povesť dlhoročného partnera Ruska a v krízových situáciách dokáže s Moskvou nájsť spoločný jazyk. Venuje veľkú pozornosť národným záujmom za jej hranicami.

Je tiež dôležité, aby Paríž nedávno predstavil najprepracovanejší plán vytvorenia integrovaných celoeurópskych síl rýchlej reakcie do roku 2020 predovšetkým na použitie v expedičných operáciách na presadenie mieru v Afrike. Vojenská iniciatíva francúzskeho prezidenta Macrona obsahuje 17 bodov zameraných na zlepšenie výcviku vojsk európskych krajín, ako aj na zvýšenie stupňa bojaschopnosti národných ozbrojených síl. Francúzsky projekt sa zároveň nestane súčasťou existujúcich inštitúcií, ale bude sa realizovať paralelne s projektmi NATO. Francúzsko má v úmysle tento projekt vytrvalo „propagovať“ medzi ostatnými spojencami EÚ.

Reklama

Záujmy ostatných členských štátov EÚ nie sú také globálne. Svoju politiku v oblasti bezpečnosti a obrany formujú s cieľom posilniť schopnosti EÚ chrániť sa a prilákať pozornosť na svoje vlastné nedostatky. Nemôžu ponúknuť nič iné ako málo vojakov. Ich záujmy nepresahujú ich hranice a nemajú záujem rozptýliť úsilie napríklad cez Afriku.

Vedenie EÚ a členské štáty zatiaľ nedosiahli dohodu o koncepcii vojenskej integrácie, ktorá sa začala od prijatia rozhodnutia o vytvorení stálej štruktúrovanej spolupráce v oblasti bezpečnosti a obrany. Najmä vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničné veci Federica Mogheriniová navrhuje dlhodobý prístup k stimulácii užšej integrácie európskeho vojenského plánovania, obstarávania a nasadenia, ako aj k integrácii diplomatických a obranných funkcií.

Takýto pomalý pokrok je pohodlnejší pre predstaviteľov NATO, ktorých znepokojuje revolučný francúzsky projekt. Preto generálny tajomník Stoltenberg varoval svojich francúzskych kolegov pred unáhlenými krokmi k európskej vojenskej integrácii, ktoré by mohli viesť k jeho mysli na zbytočné zdvojovanie schopností aliancie a najnebezpečnejšie na vytváranie konkurencie medzi poprednými výrobcami zbraní (Francúzskom, Nemeckom, Talianskom a niektoré ďalšie európske krajiny), zatiaľ čo európsku armádu znovu vybavuje modernými modelmi, aby sa dosiahli rovnaké štandardy.

Členské štáty EÚ teda pri podpore myšlienky užšej spolupráce vo vojenskej oblasti nemajú spoločnú stratégiu. Bude trvať dlho, kým dôjde ku kompromisu a rovnováhe pri vytváraní silného obranného systému EÚ, ktorý doplní existujúcu štruktúru NATO a nebude s ňou v rozpore. Dlhá cesta k spoločným názorom znamená pre Európu dlhú cestu k vlastneniu európskej obrany.

Zdieľaj tento článok:

EU Reporter publikuje články z rôznych externých zdrojov, ktoré vyjadrujú širokú škálu názorov. Stanoviská zaujaté v týchto článkoch nemusia byť nevyhnutne stanoviská EU Reporter.

Trendy