„Nechcem patriť k generácii námesačníkov,“ uviedol francúzsky prezident Emmanuel Macron (obrázku) v Štrasburgu minulý týždeň. Podstatou jeho vystúpenia v Európskom parlamente bola správa, že riešenie včerajších problémov už nebude vyhovovať riešeniam zajtrajška. Je to téma, ktorú by ďalší politici a politickí vodcovia v celej Európe mali opakovane opakovať.
Dlhodobé ťažkosti, ktorým Európa čelí, sú skľučujúca a ak sa o nich verejnosť môže dozvedieť, oslabenie voličov populistických strán by bolo podstatne oslabené. Ale najprv, jednoduchá pravda.
Oslabenie úsilia o väčšiu európsku integráciu za posledné desaťročie nemá nič spoločné so zlým politickým vedením a so ekonomickými podmienkami. Obviňujú sa obvykle vedúci predstavitelia EÚ, ale realita je taká, že úsporné politiky po finančnej kríze v roku 2008 a nízky a žiadny rast v celej Európe uviazli politikov a ich voličov do nálady, ktorá neprekáža riziku.
Je dôležité, aby sme sa my, Európania, chopili tohto bodu, pretože dlhodobé trendy poukazujú na pokračujúci pomalý rast, pokiaľ nebudú implementované radikálne nové politiky. Cieľom musí byť naštartovanie európskych ekonomík späť k vyššej miere rastu, ktorá viedla k jednotnému trhu, euru a rozšíreniu EÚ „Veľkého tresku“.
Ak to neurobíte, hrozí to, že celý európsky projekt bude klesať a postupne sa rozpadať. „Nie s treskom, ale s fňukaním,“ ako napísal básnik TS Eliot o spôsobe konca sveta.
Aké sú teda tieto trendy, na ktoré sa myopická Európa naliehavo musí sústrediť? Najzrejmejším je demografický pokles, ale ťažké na podpätkoch je technologická zraniteľnosť, znižujúca sa životná úroveň a rastúce sociálne napätie. Všetky sú dobre známe, ale všeobecne ignorované.
Politici, ktorí majú v úmysle byť zvolení, sa zdráhajú vydať za doživotného Jeremiáša alebo Cassandrasa. Novinári reagujú na záujem verejnosti o novinky, ale nie o vzdelávanie. To je nepochybne dôvod, prečo sa vážnym dôsledkom starnutia Európy venuje tak malá pozornosť. Skutočnosť, že za pouhých desať rokov bude mať niečo okolo 40% populácie EÚ starších ako 65 rokov, sa považuje za problém zdravotnej starostlivosti a dôchodkov.
To je však iba vrchol ľadovca. Oveľa alarmujúcejšie je zmenšenie počtu európskych pracovných síl. Niektorí by to možno uvítali ako dobrú správu pre mladších uchádzačov o zamestnanie, ale je to nesprávne. Počet pracovných síl v EÚ-28 s 240 miliónmi ľudí bude do polovice storočia predstavovať iba 207 miliónov, ak imigrácia zostane na súčasnej úrovni, ale mohla by katastrofálne poklesnúť iba na 169 miliónov, ak sa spomalí alebo dokonca zastaví. Vyradenie 33 miliónov daňových poplatníkov a spotrebiteľov z európskeho hospodárstva počas troch desaťročí by bolo mimoriadne škodlivé, zatiaľ čo viac ako 60 miliónov ľudí by bolo katastrofických.
Európa musí teraz začať s plánovaním spôsobov, ako čeliť demografickému poklesu. Priemerné príjmy sú už len dve tretiny Američanov a na samozrejme klesnú na tri pätiny. Posunúť európske hospodárstvo do popredia je nevyhnutné, ak sa treba vyhnúť spirálnemu politickému a ekonomickému kolapsu.
Táto podpora by pochádzala z odvážnej a rozhodnej investičnej stratégie v celej Európe zameranej na vzdelávanie, zdravotníctvo a bývanie. Ak by sa o reformách riadenia eurozóny hovorilo vo svetle pôžičiek na budovanie odolnejšej Európy, mohli by sa rezervy severoeurópskych vlád vyvrátiť. Skromný „Junckerov plán“, ktorý sa má vynaložiť na infraštruktúru vo výške 315 miliárd EUR, by sa mal považovať za obyčajný pilotný projekt.
Kľúčovým bodom je, že je potrebných viac nemocníc, škôl a domov na uspokojenie starnúcej populácie Európy a tiež novej krvi, ktorú môže priniesť prisťahovalectvo. Keynesiánske účinky načerpania energie oživia stagnujúce ekonomiky a zabezpečia tak, aby sa projekt EÚ zotavil zo svojej ambicióznej hybnej sily.