Komisia sa čoskoro chystá znovu vstúpiť do konfliktu o prisťahovalectvo. Či to urobí nesmelo alebo v ohni politickej odvahy, sa ukáže. V nadchádzajúcich týždňoch má vyjsť v ústrety myšlienkam „Európskeho orgánu práce“, nového mocného nástroja, ktorý sa osobitne netýka migrujúcej pracovnej sily, aj keď medzi jej ciele jednoznačne patrí urýchlenie presídlenia prisťahovalcov a pomoc pri hľadaní zamestnania.
Predseda Komisie Jean-Claude Juncker naznačil túto iniciatívu takmer bokom, keď vlani v septembri predniesol svoj každoročný prejav o stave Únie. Odvtedy sa neobjavili žiadne podrobnosti, ktoré by zdobili tých pár nevýrazných slov, ktoré hovorili o „lepšom riadení cezhraničných situácií“ a „propagácii príležitostí, ktoré ponúka európsky trh práce pre podniky aj pracovníkov“.
Budeme si musieť počkať, aký mandát navrhne Komisia udeliť tomuto novému orgánu, a aké budú reakcie členských štátov EÚ. Myšlienka nového „orgánu“ by mohla prilievať čerstvý olej do plameňov nevyriešeného systému zdieľania bremena utečencov v Bruseli, alebo by sa pri jeho dôslednom riešení mohla pomôcť vytvoriť nový rámec na riešenie hroziaceho problému migrácie v Európe.
Politici v celej Európe sa pomaly a často zdráhajú prebúdzať skutočnosť, že stúpajúci trend odchodu do dôchodku spojený s nízkou plodnosťou znamená, že aktívna pracovná sila EÚ s 240 miliónmi ľudí bude do 25 rokov asi o 30 miliónov menej. To je obrovská časť chýbajúcich daňových príjmov a spotreby, ako aj ďalšie zdravotné a dôchodkové zaťaženie. Pomôže vyššia produktivita a efektívnejšie trhy práce, ale najzrejmejším riešením je väčšia imigrácia.
Komisia to už nejaký čas potichu predpovedala, ale zdržala sa jej titulkovania z obavy, že by sa situácia v utečencoch zhoršila. Snaží sa však smerovať k spoločnej migračnej politike. Úradníci hľadajú spôsoby, ako ustúpiť od slepej uličky medzi vládami EÚ v súvislosti s jej plánom rozdelenia bremena utečencov. Toto navrhol Brusel v nadväznosti na „migračnú krízu“ v rokoch 2015-16, torpédoval ich však vyšehradský blok strednej a východnej Európy.
Namiesto toho by sa Komisia mala zamerať na konštruktívnejší a dobrovoľnejší prístup, ktorý ide omnoho ďalej ako kvóty na presídlenie. Od členských štátov by sa malo požadovať, aby sa dohodli na tom, čo sú a nie sú národné zodpovednosti a výsady v oblasti prisťahovalectva. To by urobilo veľa pre definovanie parametrov pre kolektívne akcie na úrovni EÚ.
Do nového rámca by mala byť začlenená dohoda o flexibilnejších politických reakciách, aby sa členské štáty mohli rozhodnúť, ktoré problémy si samy vyriešia. Dôraz na dobrovoľné činnosti by ubezpečil vlády, že Brusel upustil od prísneho zdieľania bremena.
Pokiaľ ide o finančnú stránku, Komisia zvažuje akýsi „európsky mechanizmus solidarity“ na rozloženie nákladov na investície do presídlenia, ubytovania a odbornej prípravy migrantov. To by pomohlo pokryť vedľajšie náklady, ako napríklad zintenzívnenie rozvojových politík pre Afriku. Brusel si myslí, že chudobnejší členovia EÚ - najmä višegrádski refuzenici - by mohli radšej prispieť „vecne“ do novej migračnej stratégie dodávaním vybavenia a personálu do príslušných iniciatív.
Je pravdepodobné, že Komisiu čaká tvrdý boj, pretože populisti zatiaľ vyhrali všetky bitky o prisťahovalectvo. Proti prisťahovalectvu, bojujúc za obavy, že Európu „zaplavia“ neregulovaní ľudia z lodí, z ktorých niektorí môžu byť dokonca džihádisti, úspešne presadzovali skôr potrebu múrov ako integráciu nováčikov.
To však nevyrieši európske potreby v oblasti pracovnej sily ani neodolateľný tlak vyvíjaný populačnými výbuchmi v Afrike aj v arabskom svete. Prípad meranej dlhodobej celoeurópskej migračnej stratégie je nevyvrátiteľný a Komisia ho musí obhajovať hlasnejšie a s oveľa väčším presvedčením ako doposiaľ.
Zaujímavou poznámkou pod čiarou je, že tvorba politík Komisie v oblasti migrácie má byť teraz prevažne v gréckych rukách. V neobvyklej anomálii znamená povýšenie Paraskeviho Michoua nastupujúceho generálneho riaditeľa pre migráciu a vnútorné veci, že ona aj jej komisár Dimitris Avramopoulos sú rovnakej národnosti. Je potrebné dúfať, že tento odklon od bežnej praxe nijako neoslabí ruku komisie, keď nalieha na nový prístup EÚ k zložitým otázkam prisťahovalectva.